Deti sú v spoločnosti, v ktorej vládne neistota. Ľudia bojujú o svoju existenciu, narastá nespokojnosť a toto pôsobenie vplýva aj na deti. Nie všetky deti majú to šťastie vyrastať v rodine, ktorá im zabezpečuje všetky potreby, či už sú fyzické alebo psychické. Ak majú naplnené základné potreby fyzické aj psychické, medzi ktorými vedie potreba lásky a bezpodmienečného prijatia, cítia sa v bezpečí. Ak deti nemajú naplnenú jednu z týchto potrieb alebo obe naraz, cítia neistotu. Náš mozog týmto spôsobom funguje inštinktívne. Ak sa cítime v ohrození, útekom či útokom ako inštinktívnymi reakciami vďaka mozgu hľadáme ochranu. Odsudzovanie vzbudzuje pocit ohrozenia či už u dospelých alebo u detí a preto sa nemôžeme čudovať ich reakciám, ktoré používajú voči dospelým, ak sa cítia nepochopené. Ak premeníme útok ako inštinktívnu reakciu na odvrávanie a rebéliu, útek na zaťatosť, čo je vlastne vnútorný útek ako ochrana pred komunikáciou, ktorá zraňuje, máme pred sebou inštinktívne a sebaochranné postoje u detí.
Čo ich naučí odsudzovanie, ktoré si musia vypočuť na svoju adresu, ak ich správanie vyvolá naše nepochopenie vo forme našich odmietajúcich a odsudzujúcich viet ? Naučí ich brániť svoju dôstojnosť vo forme rebélie a zaťatosti. Už malé deti chápu túto pravdu. Do školy nám prišlo živšie dieťa, ktoré bolo pre svoj temperament naozaj ťažšie prijímané a ostatné deti ho označovali za „zlé“. Posadila som si deti okolo seba a dala som im jednoduchú otázku: „Čo spôsobíme, keď niekoho budeme len odsudzovať?“ Malé deti mi odpovedali, že sa bude brániť prostredníctvom hádok a bitiek. Odvtedy, ak bolo toto dieťa zapletené do nejakého nedorozumenia, podrobne sme sa ho pýtali na pohnútky, na základe ktorých ostatné deti zistili, že vníma svet svojím spôsobom a že nejde len o zlomyseľnosti. Vďaka rozvíjaniu porozumenia k jeho správaniu si zvykali na neho a odsudzovania bolo menej a menej. Už malé deti si uvedomili, že lepšie vzťahy nedosiahnu odsudzovaním, ale len snahou porozumieť. Ak dieťa rebeluje kvôli odsudzovaniu a my ho trestáme, vlastne robíme to isté, čo robí dieťa. Vzájomne spolu bojujeme o to, kto získa moc. Popritom túžime mať všetci naplnenú inú potrebu- priblížiť sa k sebe, len nevieme ako a naše odsudzujúce myšlienky nám v tom bránia. Bez nich by sme jasnejšie videli konkrétne potreby nielen detí ale aj ostatných a vzájomnú túžbu po tom, aby sme ich vnímali, porozumeli im a vypočuli si ich. Rebélia a zaťatosť u detí sú len zosilnenými a naliehavejšími túžbami po týchto potrebách.
Máme
právo písať odsudzujúce články na adresu detí, keď im nevieme ponúknuť
bezpečnú budúcnosť a obeťou súčasnej spoločnosti sú všetci- deti,
rodičia aj učitelia? Máme právo hovoriť odsudzujúce vety, ak
v sebe nosíme jednoduchú múdrosť, že keď chceme zlepšovať vzťahy, musíme
najprv pracovať na sebe? K tomu patrí vnímanie a objavovanie svojich
odmietajúcich a odsudzujúcich myšlienok . Naozaj je generácia našich
detí taká, ako som si vypočula v jednom rozhovore, „nepodarená“? Počas
svojej dvadsaťročnej praxe som videla na vlastné oči, ako každé dieťa
potrebuje byť vnímané, prijímané a pochopené, či už je hanblivé,
zlostnejšie, introvertnejšie, extrovertnejšie atď. Odsúdenie je ľahké
a naznačuje vlastnú pohodlnosť vidieť svoje vlastné bloky v neprijatí
inej osobnosti. Dlho mám však pocit, že súčasné deti a doba, v ktorej
existujeme, volá po tom, aby sme šli do práce na sebaprijatí a prijatí
ostatných. Svojím problematickým správaním na nás deti „obrazne“ kričia,
aby sme sa zastavili a objavili jednu zo svojich schopností- vnímať
človeka zvnútra, vnímať to, čo asi vyžaruje, pretože nie všetci ľudia a
a najmä nie deti majú schopnosť popísať svoje prežívanie. Zrkadlom ich
prežívania je ich vonkajšie správanie a je povrchné ho odsúdiť , pretože
skutočné dôvody problémového správania sú v hĺbke pod povrchom a ich
spoločným menovateľom je zraniteľnosť. Zraniteľnosť nás
upozorňuje na to, že naše vnútorné svety sú veľmi krehké a hocijaký
nerešpektujúci prístup ničí ich pevnosť. Rebélia a zaťatosť sú ochranné
múry, ktoré pomáhajú deťom chrániť ich krehké vnútro. Ak sa necítia
pevne vo svojom vnútri, o to väčšiu vonkajšiu pevnosť v podobe
správania odvrávaním, rebéliou či zaťatosťou si vybudujú. Búrať tieto múry znamená prijať zraniteľnosť dieťaťa, ktorá sa prejavuje rôznymi emóciami, neodsudzovať a vypočuť. Ak dovolíme dieťaťu otvorene vyjadriť pocity, naučíme ich prijať zraniteľnosť a vytvoriť z nej silu v podobe otvorenosti.
Len keď sa dieťa bude cítiť v bezpečí , vystúpi spoza múru a prestane
rebelovať alebo odmietať komunikáciu vo forme zaťatosti. Ak ho
prijímame, vnímame a počúvame, pocíti svoju hodnotu a dôležitosť a tým
začne získavať aj vnútornú pevnosť.Žijeme na zemi vedľa seba a našou úlohou je najmä v súčasnej dobe vzájomným porozumením sa priblížiť k sebe. Všetci a rovnako deti máme právo na svoj jedinečný prejav a otvorené názory. Každý má právo cítiť sa a správať sa zraniteľne. Je určitou pohodlnosťou vyžadovať od druhých a tiež od detí, aby sa správali podľa správania, ktoré považujeme za bezproblémové. Vyrastali sme v minulosti v dobe, kedy sa očakávala podriadenosť a to znamenalo aj očakávanie vzťahov pri autoritách bez problémov. Prečo potom teraz žijeme v toľkých vzťahových problémoch a je viditeľné, že prežívame stratu vnútorných hodnôt? Pretože sme boli zameraní na vonkajšie správanie, vyžadovanie výkonov a utekalo nám vnútorné prežívanie. Akosi mi potom vychádza veľmi logický zvýšený počet impulzívnych detí s ich impulzívnym prežívaním. Sme donútení problémami, ktoré vyplývajú z ich temperamentu, vrátiť sa k vnútorným hodnotám v podobe toho, že sa budeme musieť naučiť vnímať, čo deti prežívajú, aby sme pochopili ich vonkajšie správanie. Tým sa logicky vraciame aj k svojmu sebavnímaniu. Môžeme sa naučiť vnímať svoje odmietajúce myšlienky ako reakcie na správanie detí a naučiť sa ich prehodnocovať a dieťa už len vnímať bez týchto myšlienok. Len vtedy nachádzame spôsoby, ako deťom porozumieť a k tomu môžeme pribaliť ako bonus spôsob prístupu k deťom, keď aj ich budeme učiť porozumieť sebe. Potom zistíme, že týmto spôsobom sme určitým spôsobom osudovo donútení vrátiť sa všetci k objavovaniu svojich vnútorných svetov, pretože len porozumením sebe môžeme porozumieť ostatným a tak sa logicky vraciame k vnútorným hodnotám. Len prácou na sebe a na vzťahoch máme možnosť prispieť k zlepšovaniu spoločnosti. Ak by všetko okolo nás šlo bez problémov, stratili by sme schopnosť rásť a pracovať na sebe a rovnako na vzťahoch. V súčasnosti nás mýli menší strach detí z autorít a niekedy ich až nepríjemná otvorenosť. Deti však túžia po autorite, potrebujú byť vedené a uvedené do života. Autoritu však očakávajú v podobe zrelej osobnosti, ktorá svoje hľadanie nepovažuje za uzavreté a ktorá je otvorená voči všetkému, čo život ponúkne, ktorá prijíma seba a ktorá si na tomto základe vypestovala otvorenosť a schopnosť prijímať ostatných. Len pri takejto autorite majú deti možnosť prestať spôsobovať problémy, pretože ich prijíma „do svojho ochranného a chápavého náručia“, kde nemajú potrebu poukazovať problémovým správaním na to, že sú ignorované ich vnútorné pocity. Preto by som súčasné deti vôbec nepovažovala za „nepodarené“ , ale za zrkadlo toho, čo okolo seba vidia. My však máme možnosť obraz v zrkadle meniť. Prvým pohľadom do zrkadla by sme mali popremýšľať nad tým, prečo tak ťažko prijímame to, čo sa vymyká našim očakávaniam . Možno objavíme, že je to len náš strach prijať otvorenosť a sebavedomie detí, pretože sme boli v minulosti vedení k podriadenosti, pri ktorej konfrontácie boli často považované za drzosť a preto nás ich vyššie sebavedomie a väčšia otvorenosť zneisťuje a mýli. Lenže prijatie druhej osobnosti bez očakávania toho, ako by sa mala správať, nás naučí objavovať skutočnú ľudskosť v podobe rozvíjania tolerancie a taktiež nás to naučí rozvíjať schopnosť vnímať druhého človeka srdcom a nie mysľou a tým sa vzájomne k sebe približovať. Len ak sa naučíme vnímať u druhých ich vnútorné prežívanie a neodsudzovať ho, vtedy máme šancu zlepšovať súčasné vzájomné vzťahy a meniť prostredníctvom detí náš odraz v zrkadle .
Výsledky v učení sú samozrejme dôležité, ale ak chceme meniť spoločnosť a vychovávať ľudí, ktorí sa budú k svojim úlohám stavať ľudsky, musia vo svojom detstve pocítiť záujem o ich osobnosť a ľudský empatický prístup, ktorý budú napodobňovať. Nikdy nezabudnem na svoju učiteľku na prvom stupni. Bola som hanblivým introvertným dieťaťom, u nej som cítila, že medzi tým množstvom detí v triede o mne vedela, vnímala ma, prijímala ma a pomáhala mi. Dávala mi to najavo v situáciách, v ktorých sa snažila o to, aby som sa učila zviditeľňovať. Rovnako vedela aj o ostatných deťoch. Vrátila som sa k nej počas vysokoškolského štúdia aj na prax, pretože som si veľmi vážila jej prístup, prostredníctvom ktorého som ako hanblivé dieťa malo možnosť jej všímavosťou pocítiť svoju hodnotu a dôležitosť.
Všetci chceme to isté. Chceme cítiť, že ostatní nás vnímajú, prijímajú a vypočujú, pretože vtedy cítime, že nás rešpektujú. Všetci sme tu na zemi na tom veľmi podobne. Prechádzame radostnými, smutnými a rôznymi ťažkými situáciami, ktoré z nás formujú určitú osobnosť. Vždy máme na výber. Môžeme okolo seba vidieť nepriateľov a ostatní nám budú tento postoj zrkadliť a vracať len vďaka pocitu ohrozenia a z toho vyplývajúceho inštinktívneho nastavenia, keď budú na nás kvôli nášmu odsudzovaniu útočiť vo forme obviňovania alebo rebélie, alebo utečú pred zraňujúcou komunikáciou s nami. Môžeme však v ostatných vidieť aj hľadajúce sa bytosti, ktoré prežívajú rôzne pocity a emócie rovnako ako my a ktoré rovnako túžia po prijatí, porozumení a vypočutí. Naschvál som použila výraz „hľadajúce sa bytosti“, pretože hľadáme síce šťastie prostredníctvom rôznych vecí, či sú materiálne alebo tituly, zásluhy, lajky na blogoch, ale vo svojej podstate sa za všetkými ukrývajú dve základné túžby- túžba po sebaprijatí, aby sme sa cítili sami so sebou dobre a ďalšia dôležitá túžba- byť prijímaným. Ako sa naučí človek sám seba prijímať a cítiť sa dobre so sebou a ako zistí, že je prijímaný ostatnými? Keď nie je odsudzovaný, keď sa na jeho správanie pozerá ako následok vnútorného prežívania a nie ako na jeho zlyhanie. Keď sú jeho zlyhania považované za lekcie, ktorými musí prejsť a v ktorých sa má niečo o sebe naučiť. Keď je prijímaný ako ľudská bytosť, ktorá je zraniteľná. Keď sa môže otvorene vyjadriť o hocičom, čo prežíva a nikto ho neodsúdi. Chceme lepšie vzťahy v spoločnosti, ich základom je však prijatie. Odsudzovaním naopak ukazujeme netoleranciu a pohodlnosť pracovať na svojom prijímaní ostatných. Je oveľa ľahšie ukázať prstom na druhého. Skutočnou odvahou je snaha uvidieť svoje vnútorné múry a bloky a začať prácu na sebe v podobe ich odstraňovania sebapoznávaním, aby sme porozumeli ostatným a boli k nim bližšie. Odsudzovaním sa od ostatných vzďaľujeme a vzťahy zhoršujeme.
Prevzaté z
BLOG: Darina Vranová
